ked sme prisli do glasgow vlakom velmi zacalo prsat a akosi nechcelo prestat. tak kedze ja som bola uplne premocena a vlastne aj khan, tak sme sa rozhodli, ze budeme pokracovat v ceste az na druhy den. ubytovali sme sa v hosteli, ja som si kupila nove tenisky a moje milovane stare som tam musela nechat. nuz, co uz. kupili sme aj vodeodolny sprej a poriadne sme si vsetko nasprejovali. na druhy den sme skoro rano nasadli na autobus do mesta oban na zapadnom pobrezi skotska. je to prekrasne mesto, ale predsa len som cakala, ze tam bude menej ludi.
ked sme na druhy den rano dorazili do obanu, este sme mali pred sebou hodinu cesty a akurat ked sme vyrazili zacalo prsat. tak sme prisli celi premoceni a zufali, ze ako budeme stavat stan, lebo vyzeralo, ze bude prsat cely den. no prsalo este zo dve hodiny, ale potom prestalo na chvilu a tak sme rychlo postavili stan. nemali sme ani hrniec, lebo sme mysleli, ze tam bude, mali sme stastie, ze tam boli este jedni turisti, ktori mali so sebou obrovsky hrniec. inak toto je tiez dost vtipne. ti druhi turisti, co tam boli, povedali, ze tam su uz tyzden a su z rakuska, cestuju uz niekolko rokov aj s babom a teraz si chce ten chlapik najst robotu v obane, uz aj nasiel, ze bude robit kuchara, ale nemaju kde byvat, tak byvaju v stane. ze zhanaju aj nejaky dom.
na treti den bolo krasne, neprsalo, svietilo slnko a my sme sa vybrali na celodennu prechadzku. povodne sme chceli ist napriec cez kopce, ze mozno sa nam podari nejaky pekny vyhlad, ale zistili sme, ze to sa neda, lebo vsetka poda niekomu patri a neda sa len tak prejst cez majetky druhych ludi. museli sme pekne po ceste a cesta nas zaviedla zase do obanu. asfaltka samozrejme, ja som bola dost zufala, lebo som chcela mat prechadzku v prirode a jedine co sa nam podarilo bolo dostat sa po asfaltke naspat do obanu. tak sme sa poprechadzali a najedli tam, ved je to krasne mesto s krasnym vyhladom na zaliv a potom sme konecne objavili normalnu polnu cestu priamo cez kopce. konecne. tak sme pomedzi ovecky preslapovali a miestami bola cesta taka premocena, ze sme museli vselijako vymyslat, ako to obist, no proste, konecne sme mali nejake vzrusenie. a vyslapali sme kopec, z ktoreho sme mali vyhlad aj na more, sire, daleke. totiz zo skotskom je to tak, ze sire more vzdialene z pevniny skoro vobec nevidno, pretoze okolo skotskeho pobrezia su skoro vsade ostrovceky.
no posledny den sme boli vo vlaku tak dlho, ze uz sme nevedeli co so sebou od nudy a sedenia. khan sa dal do reci s nejakymi ludmi, ktori maju zjavne vela srandy v zivote, pracuju na ropnom vrte na mori a pracuju dva tyzdne a dva tyzdne maju volno. to je zivot! ale je to nebezpecne.
neopisujem presne co sa nam vsetko prihodilo, lebo su to vlastne drobnosti. len vam este poviem moje dojmy. cielom mojho putovania malo by dostat sa prec zo spolocnosti aspon na dva dni, ist do prirody a uzivat si samotu. bohuzial, zistila som, ze britania nie je ako slovensko a ze ludi je tu ako hrachu, ci machu, ci jak sa to hovori, prachu, maku. vsetka poda niekomu patri a ten niekto si uprostred postavi krasny dom, a ohradi si ju plotmi. vysledkom je, ze sice vidno vsetky tie krasne hory, travu, ovce, ale k nicomu sa neda dostat, lebo su to sukromne oplotene majetky. aj tak to malo svoje caro, ale zo vsetkeho len vidno, ze britania je velmi bohata krajina a aj ten najposlednejsi a najchudobnejsi stary ujo v dedine ma stado oviec, moderny dom, auto a kus plotu. je to skusenost nad skusenost. utvrdila som sa v tom, ze sa mi lepsie cestuje samej, aj ked nebanujem, ze bol khan so mnou, lebo bez neho by sa mi tazko islo. ja som velmi pesimisticky clovek. zo zaciatku to naozaj vyzeralo, ze sme daki mestski trapkovia, ktori sa hraju, ze idu do prirody, a hladaju zastrcku v trave, ale potom sme sa do toho nejako dostali, do cestovania, do neznameho, a zapacilo sa nam tam. je jasne, ze cim dlhsie, tym lepsie, a my sme vlastne isli na velmi kratucku dobu. len tak na skusku, dalo by sa povedat.
